Autor vida.boris

Väčšina ľudí odpovie: „Dúfam, že áno.“ Aby sme dostali správnu odpoveď, musíme sa opýtať majiteľa neba. Veď aj my máme isté pravidlá, podľa ktorých niekoho doma vítame s otvorenou náručou a niekoho zase ani nepozveme ďalej.

Boh hovorí, že do neba nevpustí nikoho, kto by ho mohol zničiť. Hovorí celkom jasne, že nebo je dokonalé miesto. Je to miesto, kde „smrti už viacej nebude, ani žalosti ani kriku ani bolesti…“ (Zjavenie Jána 21,4). Vyzerá to tak, že je to skutočne úžasné miesto!

Kde je problém?

Náš najväčší problém je to, že nikto nie je dokonalý. Vieme to my a samozrejme, vie to aj Boh. Hovorí: „Nieto spravodlivého ani jedného“ (Rimanom 3,10). Môžeme dúfať, že nás Boh prijme aj tak, ale to by znamenalo, že naše zlé postoje a skutky úplne zničia celé nebo. Navyše, Boh je aj spravodlivý. Ak sa niekto dopustí zločinu voči spoločnosti, nebudeme predsa čakať, že ho nejaký dobrý sudca pustí na slobodu, ale že bude spoločnosť chrániť tak, že vinníka odsúdi. Rovnako by sme teda mali očakávať, že Boh potrestá tých, ktorí vykonali niečo zlé. „Či azda sudca celej zeme neučiní súdu?“ (1. Mojžišova 18,25)

Boh nám dal svoje zákony. Môžeme súhlasiť s tým, že sú dobré, ale dodržiavame ich? Milovali sme vždy Boha celým svojím srdcom? A kto z nás sa nikdy neprevinil klamstvom, krádežou, pýchou, hnevom a chamtivosťou? Pamätajme na to, že Boh pozná aj naše myšlienky! „Ja, Hospodin, spytujem srdce…“ (Jeremiáš 17,10)

To nám úplne berie možnosť dostať sa do neba, pretože Biblia hovorí, že Boh musí potrestať zlo a do neba ho nevpustí: „…nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho…“ (1. Korinťanom 6,9) To znamená, že každý z nás má veľký problém. Všetci sme porušili Božie zákony, a preto si nezaslúžime ísť do neba. „… všetci zhrešili a postrádajú slávu Božiu.“ (Rimanom 3,23)

Božia odpoveď.

Dobrou správou je, že Boh našiel spôsob, ako sa vysporiadať s naším hriechom. Pretože nás miluje, poslal svojho jediného Syna, Pána Ježiša Krista, aby odtrpel trest, ktorý si zaslúžili naše hriechy. Preto zomrel na kríži. „Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rimanom 5,8) Boh teraz môže odpustiť tým, ktorí porušili Jeho zákony a dať im miesto v nebi.

Nepodmienený dar!

Presne to Boh ponúka tým, ktorí skutočne ľutujú svoje hriechy, hoci si nikto z nás nezaslúži nič iné, len súd. „Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rimanom 6,23) A tak podstatné nie je to, či si dostatočne dobrý na to, aby si sa dostal do neba. V skutočnosti nikto taký nie je. Záleží však na tom, či si dostal Božie odpustenie. Pán Ježiš povedal: „…toho, kto príde ku mne, nevyženiem von“ (Ján 6,37). Príď si teda hneď teraz k Nemu po dar odpustenia a zabezpeč si tak svoje miesto v nebi!

Kristus prišiel na tento svet pred viac ako dvoma tisíckami rokov. To je historický fakt. Každoročne sa naprieč rôznymi jazykmi a kultúrami oslavuje príchod Božieho Syna na planétu Zem.

Prečo však prišiel?

Biblia na to odpovedá. V prvom liste Timotejovi, v kapitole jeden, vo verši pätnásť si čítame: „Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov.“

Je zjavné, že s ľudským pokolením je niečo od základu v neporiadku. Všade prekvitá zlomyseľnosť a násilie, krutosť a korupcia, chamtivosť a bezbožnosť.

Ľudská spoločnosť vyskúšala rôzne metódy, ako sa s týmito problémami vyrovnať. Avšak nepretržitý výskyt zlomených sŕdc, rozvrátených domovov a zničených životov je nevyvrátiteľným dôkazom toho, že napriek vynaloženým miliónom a práci brilantných mozgov či triumfom vedy a techniky, nič sa nezmenilo. Problémy ostávajú a denne sa množia.

Boh tento univerzálny problém označuje jedným slovom – hriech! Každý zlý ľudský skutok je len symptómom tejto choroby, postihujúcej morálku. Hriech je najväčším problémom človeka. Znečisťuje mu myseľ i telo, oberá ho o energiu, rozkladá mu domácnosť, znepokojuje mu dušu a otupuje svedomie. Človek je večná bytosť a ak tvoj hriech nie je odpustený, v konečnom dôsledku ťa pripraví o nebo a naveky ťa oddelí od Boha.

Človek si do slovníka zaradil nové výrazy, ktorými opisuje hriech a ktorými zároveň trocha uľavuje svojmu svedomiu: „milosrdná lož“, „aférka“, „chyba“ „orientácia“. Pokým však nebudeme ochotní akceptovať Božiu diagnózu, nikdy nebudeme hľadať jediný účinný liek.

Čo je tým liekom? Nie je ním naše náboženské úsilie, ani dobré skutky, obete a modlitby. Nič z toho neodstráni náš hriech spred pohľadu svätého Boha.

Liek, ktorý potrebujeme, sa skrýva v odpovedi na úvodnú otázku: „Prečo vôbec prišiel?“ Prečo len Boží Syn opustil svoj trón slávy, zostúpil z nekonečného nestvoreného svetla, len aby prišiel na zem, kde pre Neho nebolo miesta? Prišiel žiť medzi tých, ktorí Mu zlorečili, pohŕdali Ním a odmietali Ho. Neprišiel si po uznanie a korunu, ale po opľuvanie, tŕnie, bodnutie kopijou a kríž. Ale prečo?

Prečítajte si znova 1. Timoteovi 1,15: „Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov.“ Neprišiel preto, aby sa stal vodcom nového náboženstva alebo vznešeným mučeníkom. Prišiel v  nekonečnej láske, aby zomrel za hriešnikov, aby zomrel za teba. Ak Ho jednoducho prijmeš vierou a spoľahneš sa na Jeho zástupnú obeť, dá ti spasenie z tvojich hriechov. Na okamih zabudni na všetko pozlátko a cinkanie pokladníc. Hneď teraz sa obráť od všetkého ostatného k Nemu. Ak tak urobíš, určite splní svoj sľub: „…ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Ján 5,24)

Tak nájdeš odpoveď na otázku: „Prečo vôbec prišiel?“

Prišiel kvôli TEBE!

Predstavte si súdnu sieň v starovekej stredomorskej Cezarei. Na lavici obžalovaných sedí Pavol, prvý kresťanský misionár. Sudcami sú rímsky vladár Festus a predstaviteľ bábkovej vlády, kráľ Agrippa. Aké sa vzniesli obvinenia? Kázne obžalovaného vraj búria národ. Židov obzvlášť rozčuľovalo, že jednou z hlavných Pavlových tém bolo jeho naliehavé presvedčenie, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych. „A mali s ním akési škriepky o… akéhosi zomrelého Ježiša, o ktorom istil Pavol, že žije.“ (Biblia: Skutky sv. apoštolov 25,19)

Pavol sa obhajoval sám a onedlho zahrmela súdnou sieňou otázka: „Čo, vy súdite, že je to neuveriteľné, ak Boh kriesi mŕtvych?“ (Skutky sv. apoštolov 268) Pre Všemohúceho nie je ťažké vzkriesiť mŕtveho, nie je to nad Jeho možnosť, pretože jeho moc je jedinečná. V to prvé veľkonočné ráno bol hrob, do ktorého položili Ježišovo telo, prázdny: „Niet ho tu, lebo vstal…“ (Matúš 28,6) Stovky ľudí to dosvedčovali, pretože Ho videli na vlastné oči (1. Korinťanom 15,5-9). Jedným z prvých bodov kresťanského presvedčenia bolo: „veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych.“ (1. Tesaloničanom 4,14) Prečo zomrel? Biblia odpovedá: „Kristus zomrel za naše hriechy.“ (1. Korinťanom 15,3) Jeho smrť bola obeťou za hriechy – za naše hriechy. Všetci máme hriechy, ktoré potrebujú odpustenie a odvrátenie hrozby trestu. Aby to vôbec bolo možné, Kristus zomrel za naše hriechy.

Prečo vstal z mŕtvych? Okrem iného preto, aby sme mali živého Spasiteľa, niekoho, kto „dokáže spasiť“ (Židom 7,25). Pokáním a vierou v takéhoto Spasiteľa dostávame požehnanie odpustenia a spasenia, pretože „každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený“ (Rimanom 10,13).

Štatistiky môžu zavádzať, ale je jedna štatistika, ktorá je nespochybniteľná: desať ľudí z desiatich zomiera. Napríklad následkom nehody, ťažkého ochorenia alebo náhleho zlyhania životne dôležitých orgánov. V každom prípade nakoniec príde nevyhnutné. Biblia hovorí: „…je isté, že všetci pomrieme…“ (2. Samuelova 14,14) a zároveň sa pýta: „Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije?“ (Job 14,14) Inými slovami, dostane sa aj nám vzkriesenia, keď Kristus vstal z mŕtvych? Áno. Veriaci v Krista budú vzkriesení, ale vstanú aj tí, ktorí Ho odmietli. Tieto vzkriesenia sa udejú v inom čase a s iným dôsledkom. To prvé sa stane vtedy, keď On znovu príde a jeho dôsledkom bude večná blaženosť v nebi (1. Tesaloničanom 4,13-18). K tomu druhému príde na konci ľudských dejín a vyústi do prítomnosti pred Jeho súdnym trónom a odtiaľ do večného odsúdenia (Zjavenie Jána 20,11 – 15).

Sú to vážne témy, pretože rozhodujú o tvojej večnosti. Je preto veľmi dôležité správne odpovedať na výzvu živého Spasiteľa. Prijmi ho teraz skrze pokánie a vieru a naplno zažiješ „vzkriesenie života“ (Ján 5,29).

„Čo, VY súdite, že je to neuveriteľné, ak Boh kriesi mŕtvych?“

V priebehu dejín sa znova a znova rozvíjali hnutia, opierajúce sa o Božie Slovo a upínajúce sa vierou k Božej milosti, ktorá bola zjavená v Pánovi Ježišovi Kristovi. Jedným z výhonkov prebudeneckých hnutí devätnásteho storočia sú aj bratské zhromaždenia, túžiace pokračovať v praxi novozákonnej cirkvi.

Okolo roku 1826 prežívalo Anglicko veľké duchovné prebudenie. Nezávisle od seba vznikali skupinky úprimných ľudí, ktorí čítali Písmo a znovu objavovali pravdy nielen o osobnom prijatí Pána Ježiša k záchrane, ale aj o zásadách života a usporiadaní Cirkvi. Mimo svojej príslušnosti k existujúcim náboženským formáciám sa schádzali k jednoduchým pobožnostiam – čítaniu a premýšľaniu nad Písmom, k modlitbám vlastnými slovami a ku sláveniu pamiatky Pánovej bez akýchkoľvek obradov. Nemali v úmysle založiť novú „cirkev“, nekonali úkony ako krsty, pohreby a podobne, ale neboli spokojní s formálnosťou, obradnosťou a túžili po návrate k prostej prvokresťanskej praxi – až boli zo svojich pôvodných spoločenstiev vylúčení, alebo prinútení odísť. Schádzali sa potom v domácnostiach alebo prenajatých miestnostiach s vnútorným uistením, že Pán je uprostred nich, objavili jednotu Kristovho tela v spoločenstve kresťanského bratstva bez ordinovaných duchovných či iných hodnostárov a nazývali sa jednoducho iba „bratia a sestry“.

Podobne sa dialo aj v iných krajinách (Taliansko, Nemecko, Rusko…).

Na začiatku dvadsiateho storočia prichádza na Slovensko aj s manželkou brat Frederik Butcher. S ním (a tým aj s bratskými zhromaždeniami) sa tu onedlho zoznámil a ďalej úzko spolupracoval aj brat Michal Sadloň (ktorý už skôr prijal evanjelium pôsobením sestier Royových a bol kolportérom biblickej spoločnosti). Priamym či nepriamym pôsobením brata Sadloňa vznikla väčšina bratských zborov na Slovensku – prvé takéto skupiny a zhromaždenia v Bratislave, Čataji, Modre, Pezinku, neskôr aj v Trenčíne, Púchove, Martine a v ďalších mestách a obciach.

Začiatky a prvotný rozvoj bratských zborov na Hornej Nitre je spojený najmä s obrátením, svedectvom a priekopníckou prácou manželov Gabriela a Heleny Zániovcov, ktorí evanjelium prijali taktiež od brata Sadloňa. Na základe ich činnosti vznikol bratský zbor v Handlovej (v 20. rokoch 20. storočia), do ktorého dochádzali aj veriaci zo širšieho okolia. Pána Ježiša tu prijal aj brat Krajč, ktorý bol riaditeľom nemocnice v Handlovej. Spolu s ostatnými bratmi a sestrami handlovského zboru sa dlhé roky modlil za svoje rodisko – Prievidzu, aby aj tu vznikol zbor bratských veriacich. Uplynulo však polstoročie, kým ich modlitba bola vypočutá.

V roku 1949 sa do Handlovej presťahoval brat Ladislav Szorád, ktorý sa obrátil ako osemnásťročný v Semer-Potoku (medzi Šahami a Levicami). Zúčastňoval sa tu na živote a službe bratského zboru. Pán si ho neskôr použil ako nástroj na utvorenie bratského zboru v Prievidzi.

Mesto Prievidza sa v povojnových desaťročiach stalo priemyselným strediskom Hornej Nitry. Za prácou sa sem prisťahovalo viacero bratských veriacich, ktorí túžili mať samostatné zhromaždenie. Tieto roky boli dobou ateizácie života a komunistická vrchnosť sa usilovala z Prievidze urobiť prvé ateistické mesto v Československu. Napriek týmto zdanlivo nevhodným podmienkam Pán Boh vypočul modlitby veriacich a v roku 1983 došlo k úradnému povoleniu činnosti novovzniknutého Kresťanského zboru v Prievidzi, v ktorom sa vtedy schádzalo dvanásť veriacich.

V nasledujúcich rokoch zbor duchovne i početne rýchlo rástol. V súčasnosti sa v ňom k pravidelným zhromaždeniam schádza približne päťdesiat bratov a sestier.

Tí bratia a sestry, ktorí žili pred nami – na ktorých máme spomínať, nám zanechali vzácny odkaz. Nie je to nejaký súbor pokynov či pravidiel a poučiek. Viedli nás k tomu, čo aj sami robili: k úprimnému a dôslednému zaoberaniu sa Božím slovom a k poslušnému životu viery. A práve tento cieľ máme i my nasledovať.

„Pamätajte na svojich vodcov, ktorí vám hovorili slovo Božie, a pozorujúc, aký bol ich východ, to jest koniec ich obcovania, nasledujte takú vieru.“
List Židom 13, 7

Zdroj: Cestou života 94, Cestou pravdy a lásky (A-ALEF, Ostrava)

Keď žil Pán Ježiš Kristus na našej zemi, prichádzali k Nemu mnohí ľudia. Niektorí zo zvedavosti, iní počuli o Jeho zázrakoch a taktiež chceli byť uzdravení, ďalší v Ňom hľadali vodcu, ktorý by ich vyslobodil z rúk Rimanov.

V Evanjeliu podľa Marka, 10. kapitole, verši 17 čítame o istom mužovi, ktorý prišiel k Pánovi Ježišovi s nasledujúcou otázkou: „Dobrý Učiteľu, čo mám učiniť, aby som dedične obdržal večný život?“ Tento muž bol mladý a veľmi bohatý. Zdá sa, že mal všetko, čo si človek na svete môže žiadať. Predsa však cítil, že mu niečo chýba. Uvedomoval si, že majetok, ktorý má, je len pre život tu na Zemi a nič z toho si nevezme do hrobu. Preto túžil po večnom živote – a v Pánovi Ježišovi videl učiteľa, ktorý mu môže vysvetliť, ako tento večný život získať.

Odpoveď Pána Ježiša bola veľmi zvláštna: „A Ježiš mu povedal: Prečo ma zovieš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden, Bôh. A prikázania vieš: Nezcudzoložíš, nezabiješ, neukradneš, nepovieš falošného svedoctva, neolúpiš nikoho, cti svojho otca i svoju mať!“

Prečo takáto odpoveď? V inej časti evanjelií sa dočítame, že Pán Ježiš sám o sebe povedal, že je Cesta, Pravda i ŽIVOT. Iste ako večný Boh, ktorým bol a je, mal na mysli život večný. Prečo teda tomuto mládencovi odpovedá tak zvláštne a nepoukázal hneď sám na seba? Mohol povedať: „Veď ja som večný život, uver vo mňa a tento život získaš.“

Pán Ježiš však videl do srdca tohto muža. Videl (a môžeme to vidieť aj my, podľa oslovenia, s ktorým tento muž prichádza), že mládenec ho považuje iba za „dobrého učiteľa“. On mu však chcel ukázať niečo iné, chcel mu zjaviť skutočnú pravdu o sebe. Čítajme ďalej.

„A on mu povedal: Učiteľu, to všetko som zachoval od svojej mladosti.“

Zdá sa, že tento mládenec, okrem toho, že bol bohatý, bol aj veľmi spravodlivý. Ak naozaj mohol s čistým svedomím povedať, že dodržal všetky Božie prikázania, aký lepší „kandidát“ pre nebo existuje? Tu ale prichádza slovo z úst Pána Ježiša: „Jedno ti chýba: iď, predaj všetko, čo máš, a daj chudobným a budeš mať poklad v nebi a vezmi kríž, poď a nasleduj ma!“ Môžeme vidieť, že aj človeku, ktorý sa podľa vlastných slov vyhýba všetkému zlému, niečo chýba. Hoci nás ľudí iste zaujme najmä prvá časť odpovede Pána Ježiša, všimnime si ju pozorne celú. Nielen, že mal mládenec predať svoj majetok a rozdať ho chudobným. Ani to by nebolo dosť. Pán Ježiš ho vyzýva, aby ho nasledoval. Žiaľ, reakcia tohto mladého muža bola, že sa zarmútil a odišiel smutný, pretože mal mnoho majetku.

Tento príbeh z Božieho slova nám ukazuje závažnú pravdu: Samotné učenie Pána Ježiša Krista nikoho neprivedie do neba. Ježiš nebol len jeden z mnohých učiteľov, nebol „duchovný guru“ ani „sociálny reformátor“. Posolstvo, ktoré priniesol na Zem, nespočívalo v tom, že ľudia sa majú k sebe správať láskavo a myslieť na druhých. To všetko by bolo málo, ak ho nenasledujeme ako svojho Vodcu a Pána. Ale ako, v dnešnej dobe, keď už nie je fyzicky prítomný medzi nami? Božie slovo nám dáva odpoveď: vierou! Apoštol Ján vo svojom evanjeliu píše: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“

Ako teda človek môže získať večný život? Nie tým, že bude činiť dobré skutky a vystríhať sa zlého. Nie tým, že sa oboznámi s učením Ježiša Krista. Ale iba vtedy, ak „je vo viere poslušný Synovi“ – to znamená, že ho vierou prijal ako svojho Spasiteľa a Pána a vo svojom živote ho každodenne nasleduje.

Preto aj ku Tebe, milý čitateľ, znie otázka: Je pre Teba Pán Ježiš iba akýmsi učiteľom, alebo túžiš nasledovať ho vierou a tak získať večný život?

Existuje Boh? To je základná otázka, ktorá sa iste aspoň raz v živote ozve v každom človeku. Niektorí majú v tom jasno a sú si svojou odpoveďou (či už kladnou, alebo zápornou), úplne istí, ďalší si myslia, že odpoveď nie je možné spoľahlivo nájsť. Sú aj takí, ktorí veria, že je tu nejaká vyššia bytosť, ale nezaujíma sa o tento svet a preto človeku vlastne na tom nemusí záležať.

Azda nás môže prekvapiť, že Biblia, Božie slovo, sa touto otázkou vôbec nezaoberá. Už prvá veta celého Písma znie: „Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem.“ (1. Mojžišova 1, 1). Nenájdeme v nej žiadne presviedčanie a dokazovanie. Pán Boh to nepovažuje za potrebné.

Nielen Božie slovo, Biblia, ale aj celé stvorenie okolo nás, dokonalé zákony prírody, všetko, živé i neživé dáva jasné svedectvo: Boh je! Preto, celkom prirodzene, sa v Žalme 14, 1 dočítame: „Blázon hovorí vo svojom srd­ci: Niet Boha.“

Milý čitateľ, azda sa ohradíš: „Ja predsa nie som žiadny blázon, veď ak Boh chce, aby som Mu uveril, nech sa mi ukáže! Nech mi podá nevyvrátiteľný dôkaz, že existuje!“ Božie slovo však opäť dáva odpoveď v Epištole Hebrejom 11, 6: „Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že tým, ktorí Ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“

Boh určil jediný spôsob, ako Ho poznávať a prísť k Nemu: vierou. Zopakujeme vyššie citované slová: „Ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je!“ Nečakaj teda, že Boh sa ti zjaví a ty potom uznáš, že On existuje. On túži v ľudskom srdci vidieť vieru. Preto Boh nikdy ľuďom nedá absolútny dôkaz, že On je, pretože viera by celkom stratila svoj zmysel. „Ale nádej, ktorá sa vidí, nie je nádejou, lebo na to, čo niekto vidí, prečo by sa na to aj nadejal?“ (Rimanom 8, 24)

Rovnako môžeme vidieť, že Boh nie je len nejaká vzdialená bytosť, ktorá nechce mať s ľuďmi nič spoločné. „…musí veriť…že tým, ktorí Ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ Milý čitateľ, snažne hľadaj Boha! A to v Pánovi Ježišovi Kristovi, pretože On je tou jedinou cestou k Bohu. Sám Pán Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprijde k Otcovi ináč, ako skrze mňa.“ (Ján 14, 6) Boh ti dáva jedinečnú možnosť, ako sa presvedčiť o večnej pravde, ktorá, hoci ju človek potláča, je hlboko zakorenená v každom ľudskom srdci: Boh je! A toto umožňuje nie videním, nie rozumom, ale vierou. „A viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie.“ (Rimanom 10, 17)

Vtedy, keď takto, vo viere, prídeš k Nemu, On ti ukáže, že tým, ktorí Ho hľadajú, dáva veľkú odplatu: odpustenie hriechov a večný život v nebi s Ním. Neváhaj, nečakaj, len vierou poď!

„Ja som svetlo sveta.“ (Ján 8,12)

„Si krásnejší nad všetkých synov človeka.“ (Žalm 45,3)

Ak mám opísať Toho, ktorý mi svieti ako maják v „mori“ ostatných, musím sa vrátiť v myšlienkach naspäť, keď som ešte nemal svetlo pre život a v istom zmysle som ho ani nepotreboval.

Samozrejme, mal som a mám dobrých rodičov, súrodencov, priateľov i kolegov v práci. V mojej blízkosti boli ľudia, od ktorých som sa veľa naučil, ktorí mi pomohli, a stále sú súčasťou môjho ži vota. Nadovšetko moja drahá manželka, a deti, moja rodina. Tých všetkých by som mohol označiť ako majáky, ktoré mi svietia v „mori“ ostatných, vyzdvihnúť ich vlastnosti, charakter, opísať dobré a snáď i zlé skutočnosti s tým súvisiace, ale keď mám písať o „jednom majáku“, tak to je len môj Spasiteľ – Pán Ježiš Kristus.

Odkedy začal svietiť aj pre mňa? Bolo to pred trinástimi rokmi. Žil som ako väčšina mladých ľudí, ktorí nachádzajú uspokojenie v podstate vo všetkom, čo je okolo nich. Nachádzajú a zase hľadajú. Všeličo prišlo aj odišlo. A ja som začal vnímať, že potrebujem niečo, alebo niekoho, kto mi zostane. Ale najmä vo vnútri, v srdci, som videl prázdnotu a ešte dve skutočnosti, o ktorých sa ani netreba veľmi presviedčať – hriech a smrť. Trápilo ma to a chcel som to vyriešiť čo najskôr, kým som mladý, nie potom v starobe. Navonok to, samozrejme, tak nevyzeralo, človek sa dá „prehlušiť“ všeličím a ľahko. Ale vo vnútri a keď som bol sám, prahol som po odpovedi. Pýtal som sa priateľov, čítal veľa kníh, publikácií, aj takých, ktoré sa nedali kúpiť v obchode. Stále nič. Až prišiel deň, keď som dostal do ruky „knihu kníh“ – Bibliu. Odvtedy to začalo. Zistil som, že existujú odpovede na moje otázky – čo mám robiť so svojimi hriech mi a čo bude potom, keď zomriem. A pod statné bolo, že začalo svietiť svetlo, že som začal vidieť svoj maják.

Pána Ježiša Krista opisujú tí, ktorí ho nevideli, aj tí, ktorí s ním chodili počas jeho života na Zemi. Niektorí prorokovali, čo bude robiť, keď príde, iní, čo robil, keď tu bol alebo bude robiť v budúcnosti. Jeho fyzickú podobu nemáme opísanú, ale na jednom mieste v Biblii čítame: „Videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť nič zvláštneho.“ V podstate celá Biblia je popretkávaná jeho osobou od knihy Genezis až po Zjavenie Jána. Pisatelia ho opisovali svojím osobitým spôsobom, pritom žili v rôznych dobách a pomeroch. Medzi jednotlivými knihami sú mnohoročné rozdiely a predsa jednotlivé výpovede do seba zapadajú a dopĺňajú sa. Prečo? Pretože Pán Ježiš Kristus je jedi nečný! A to vo všetkom.

Je spravodlivý. Miluje spravodlivosť a nenávidí neprávosť – a tak aj koná. Mnohokrát ho chceli prichytiť pri zlom skutku alebo lži. Nastražili falošných ľudí a mnohé otázky, on však nikdy neklesol, či v slove, alebo skutku. Pri jednej prí ležitosti povedal: „Kto z vás ma obviní z nejakého hriechu?“ Ale to nepovedal tak, ako my, keď sa vyzdvihujeme. On sa nepotrebuje chváliť. A keď sa niektorí tvárili ako spravodliví a doviedli k nemu cudzoložnicu s úmyslom ukameňovať ju, odpovedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Všetci odišli, lebo svedomie ich obviňovalo.

Je napísané, že je uložené ľuďom raz zomrieť a potom bude súd. On je od Boha určený sudca, pretože je spravodlivý a nekriví súd.

Je svätý, čistý vo svojich myšlien kach. Z jeho srdca vychádzajú iné myšlienky, úplne odlišné od ľudských. Čo všetko vymyslí ľudské srdce?! Ale on sa napriek tomu neštítil ľudí, nepo hŕdal nimi a neznevažoval ich. Žil s nimi a neoddeľoval sa od nich, ako to robia niektorí s úmyslom „posvätiť sa“.

Je slávny, obdivuhodný. V prvom rade preto, že je Boh a Stvoriteľ všet kého. Veď nebesia i Zem hovoria o jeho sláve. Vo stvorení je vidieť jeho moc i po riadok. Toto môže spoznať každý človek, keď pozoruje prírodu vôkol seba.

A teraz sedí na Božom tróne a ako Pánovi všetkého sú mu podriadení anjeli, vrchnosti a moci.

Je pokorný. Dokonca je nazvaný Baránok Boží. Kto z panovníkov a mocných tohto sveta sa ponižuje? Kto si nechá protirečiť, zlorečiť a neodpovie na to, neodplatí? Kto sa nechá zradiť, bez príčiny dobrovoľne zatknúť, odviesť ako lotor, neodpovedať na falošné svedectvá, biť po tvári? Kto nevyužije náklonnosť sudcu, keď ho chce prepustiť? Kto sa nechá zbičovať? Kto si nechá nasadiť tŕňovú korunu a nechá sa zosmiešniť ako kráľ? Kto sa nechá vystaviť na posmech tisíckam ľudí a ako zločinec ukrižovať? A to všetko – bez viny! Z kríža povedal: „Odpusť im Otče, lebo nevedia, čo robia.“

Je ľútostivý, milosrdný, zhovievajú ci a odpúšťajúci. On jediný mal právo súdiť svet, ale neurobil to. Hladných nasýtil, biednym pomohol, slepým vrátil zrak, uzdravil chromých, malomocných, nehybných po porážke, vzkriesil mŕtvych a kajúcnym odpúšťal hriechy. To nemôže urobiť nikto, iba Boh.

On prišiel preto, aby oslobodil človeka od hriechov a dal mu šťastnú budúcnosť. Tým, že vydal sám seba na smrť, zomrel, ale i vstal z mŕtvych, dal všetkým, ktorí veria v neho, istotu, že neprídu na súd, že už je všetko zaplatené. A tak každý, kto vie, že je hriešny, kto potrebuje Spasiteľa, odpustenie svojich hriechov, kto sa potre buje zbaviť strachu zo smrti a v pokání vyliať svoje srdce Bohu, nachádza Pána Ježiša Krista.

Aj ja som našiel svojho Spasiteľa Pána Ježiša v pokání a vierou Bohu. Keď som Ho prosil o odpustenie hriechov, videl ma a počul moje volanie.

„Bojme sa tedy, aby snáď nejako, keď sa ešte ponecháva zasľúbenie vojsť do jeho odpočinku, nezdal sa niekto z vás, že zaostal. Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nesmiešalo s vierou tých, ktorí počuli. Lebo vchádzame do odpočinku my, ktorí sme uverili, jako povedal: Takže som prisahal vo svojom hneve, že nevojdú do môjho odpočinku, hoci sú diela učinené od založenia sveta. Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Bôh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! Keďže tedy ešte zbýva, aby niektorí vošli do neho, a tí, ktorým sa to tam prv zvestovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, jako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni. Tak tedy ešte zbýva sobotenie, odpočinok ľudu Božiemu. Lebo kto vošiel do jeho odpočinku, ten tiež odpočinul od svojich diel ako Bôh od svojich. Usilujme sa tedy vojsť do toho odpočinku, aby nepadol niekto tým istým výstražným príkladom neposlušnosti.“

Epištola Židom 4, 1-11

Nadpísaný text nám hovorí o odpočinku, do ktorého nás uviedol Pán Ježiš dielom spasenia, ktoré vykonal (a ktoré mohol vykonať jedine On, Boží Syn a dokonalý Boží služobník). Apoštol Pavol však píše v liste Efežanom 2, 10, že sme jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi nato, aby sme konali dobré skutky, ktoré Bôh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili.“Teda, hoci sme dielom Pána Ježiša a nie svojím vlastným, odpočinok, do ktorého sme spasením uvádzaní, nie je zaháľanie „so založenými rukami“. Čo je teda pravý odpočinok?

K odpovedi na túto otázku sa dostaneme neskôr, najprv chvíľu uvažujme o texte z epištoly Židom.

Vo verši 1. čítame o zasľúbení, ktoré Boh vo svojej zhovievavosti ešte ponecháva pre človeka. Zároveň tu máme výzvu, aby sme sa báli, inými slovami, aby sme dohliadali na to, aby nikto z nás nezaostal a tým nezostal vonku, mimo odpočinku. Medzi veriacimi zo Židov, ktorý je tento list adresovaný, bolo mnoho takých, ktorí dlho počúvali o tomto zasľúbení, ale neprijali Pána Ježiša, zostali na polceste. Rovnako aj dnes, medzi nami sú i takí, ktorí už často počuli zvesť evanjelia a preto nevošli do Božieho odpočinku, spasenia, ktoré ponúka v Pánovi Ježišovi Kristovi.

2. a 3. verš nám ukazuje, ako sa do odpočinku vchádza – jedine a len vierou. Božie Slovo sa zvestuje všetkým ľuďom a má moc všetkých spasiť, rovnako ako semeno, ktoré sa seje a v ktorom je život, no aby tento život mohol byť zjavený a doniesť ovocie, musí sa semeno zmiešať s dobrou pôdou. Takto sa Slovo musí zmiešať s vierou počúvajúceho – to je úloha a povinnosť človeka. Spasiteľná viera, prijatie, nie je Boží dar, ale to, čo musí urobiť človek.

V 4. verši pisateľ spája odpočinok, do ktorého sú veriaci povolaní, do súvisu so sobotu, ktorá bola daná Izraelskému národu. Pre nás platí, že sobota nie je zákonom (Kol 2, 16), dňom ktorý by sme mali svätiť. Boh skrze proroka Ezechiela (20, 12) hovorí, že sobota bola daná ako znamenie medzi Ním a Izraelom, a teda sa za ňou skrýva duchovný obsah, naplnenie tohto znamenia – večný odpočinok, ktorý im Pán Boh zasľubuje. A tento duchovný obsah si v istom zmysle môžeme privlastniť aj my.

Zamyslime sa v krátkosti nad štyrmi dôvodmi, pre ktoré mali Izraeliti svätiť sobotu:

1. 2. Moj 20, 11: Lebo Pán Boh odpočinul siedmeho dňa a On chce, aby sme vo všetkom – vo svätosti, v prácach aj v odpočinku boli ako On. Navyše, On od nás nežiada viac, ako by sám konal a keď odpočíval On, máme aj my.
2. 2. Moj 23, 12: Aby si odpočinul vôl, osol, pohostín aj dievka. Pán Boh túžil dať odpočinok nielen Izraelitom, ale aj pohanom a všetkému stvoreniu.
3. 5. Moj 5, 15: Lebo v Egypte neodpočívali. Keď si neveriaci človek myslí, že je slobodný, že nikomu neslúži, práve vtedy otročí hriechu a moci diabla. Jediným východiskom je odpočinok a sloboda, ktorú dáva Boh v Pánovi Ježišovi.
4. Iz 58, 13 – 14: Hlavný dôvod, aby nekonali svoje veci, ale Božie. Pre náš je „svätý Hospodinov“ celý náš život, preto stále máme konať vôľu Božiu a nie svoju.

Vráťme sa ešte k nášmu textu z listu Židom. Ôsmy verš pripomína Jozuu, ktorý ľud voviedol do Zeme, o ktorej im bolo zasľúbené, že v nej nájdu odpočinok. Avšak už vyzvedači videli, že v Kanaáne ich čaká boj, nepriatelia… Čítame si však aj vzácny príklad Kálefa, o ktorom je napísané, že „tíšil ľud, ktorý sa búril proti Mojžišovi a hovoril: Áno, len poďme hore a zaujmime zem dedične, lebo sa jej istotne zmocníme.“ Aj my takéto tíšenie potrebujeme, aby sme si uvedomovali, že hoci vôkol nás sú boje, odpočinok je v tom, že už nebojujeme sami, ale Boh bojuje za nás – tak, ako bojoval za svoj ľud, keď mu dôverovali.

A tu je odpoveď, čo je teda pravý odpočinok: Nemusíme už viac sami sa snažiť, sami bojovať, hnať sa za vecami, po ktorých túži naše srdce, ale môžeme s dôverou očakávať na Pána Boha, ktorý nám sám dáva všetko dobré, čo potrebujeme.

Preto v 11. verši nás Božie Slovo vyzýva, aby sme sa usilovali vojsť – teda, aby sme pevne verili Bohu, ktorý sa o nás stará. Teda prvé vojdenie je vierou v obeť Pána Ježiša Krista a obrátením sa, ale znova a znova do odpočinku môžeme vojsť, keď Mu dôverujeme v našom každodennom živote.

Na záver, prekrásne zasľúbenie Božieho Slova zo Žalmu 91, 1: „Ten, kto býva v skrýši Najvyššieho, bude nocovať v tôni Všemohúceho.“ Kto už počas života prebýva v odpočinku Božom, ten aj po smrti navždy spočinie v Bohu.